Moje 3 dni na UniCone

Autor: Ján Janočko | 21.2.2016 o 10:18 | Karma článku: 4,66 | Prečítané:  408x

S pokročilou nočnou hodinou stúpa počet začervenaných očí pred monitorom a zväčšujúca sa tma za oknami je priamo úmerná kadencii výkrikov a nešťastných nadávok, ktoré trhajú ticho v preplnenej telocvični.

Ak ste niekedy videli takéto akcie vo filmoch či spravodajstve, tak je pre vás pohľad na večernú zábavu dobre známy. Dlhé rady stolov v telocvični sa pomaly zapĺňajú, niektoré lemujú obrusy s logom sponzora, iné sú bez „prikrývky”, no z každého z nich zaručene trčí hrsť káblov, ktorá by po spočítaní celkového množstva naUniCone určite dosiahla šialenú dĺžku. Medzi hráčmi nájdete rekreačných zabijakov voľného času, ale aj ľudí, pre ktorých je hranie videohier viac ako seriózna záležitosť. Nie málo z nich má dokonca vlastné tímové tričko a zbytočný luxus, akým je v tomto prípade spánok, odkladajú pomocou povoleného dopingu v podobe energeťákov na neurčito. Nemôžem im to však mať za zlé - organizátori sa totiž s cenami v tombole pochlapili. Práve tie sú motiváciou, výhry v jednotlivých turnajoch totiž tvoria práve lístky do záverečného žrebovania. Na otázku, či je v hre aj nový X-box, dostávam od organizátorov kladnú odpoveď. S dodatkom, že sú k nemu joysticky a najnovšia FIFA. A s ďalším dodatkom, že ani toto nie je „svätý grál” celej tomboly.

Nachádzam sa naUniCone, nie celkom tradičnom festivale. V priestoroch školy v Jame, za podpory Fakulty masmediálnej komunikácie sa niekoľko mesiacov chystal trojdňový program pre nadšencov počítačových hier, ale aj pre tých, ktorí „idú okolo”.

Partia ľudí organizujúcich UniCon počas necelých 72 hodín nestráca entuziazmus, občas je však badať stratu energie. Pochopiteľne, spánok ide na vedľajšiu koľaj, je dôležité, aby sa premiérový event vydaril. Okrem primárneho cieľa - zábavy - má UniCon za cieľ „doplniť” nedávno vzniknutý odbor Teória digitálnych hier. Ten je na trnavskej UCMke novinkou, prví študenti si z neho odhryzli úvodný semester a na festivale si môžu pozrieť ukážky z toho, čo je na digitálnych hrách zaujímavé, hoci to nie vždy nutne súvisí s programovaní či s ich tvorbou.

Necítim sa ako odborník na videohry, napriek tomu nachádzam zaujímavý (do kultúry zasahujúci) program, ktorý je príznačne umiestnený v offline sekcii.

Dopoludnie druhého dňa prináša výrazné omladenie vekového priemeru návštevníkov. Malí chlapci (maximálne z prvého stupňa základnej školy) mieria do prednáškovej miestnosti, čosi si šepkajú a ukazujú na účinkujúcich sediacich pred plátnom. Z pohľadu nezaujatého fanúšika neznáme kvinteto rozpráva v panelovej diskusii o plusoch a mínusoch toho, čo obnáša poslanie Youtubera. Partička z ktorej sa každý preslávil krátkymi videami má vekovo inú cieľovú skupinu, než do ktorej patrím ja. Témy, ktorým sa venuje diskusia môžu byť posielané cez program Sli.do priamo na plátno za protagonistami diskusie. Iste, prečo sa pýtať osobne, keď si môžem vytiahnuť mobil a položiť otázku ľuďom sediacim pár metrov predo mnou? Socializácia síce dostala facku, v rámci tóniny celého festivalu však ide o prípustné potľapkanie ukazujúce nové smerovanie diskusií v budúcnosti a prípadnú možnosť interaktivity, hoci aj takto, na malom mieste. Diskusia končí, nasleduje pár fotiek s fanúšikmi a Youtuberi sa rozpŕchnu k atrakciám na festivale.

Sobotný obed spestruje stand-up komédia. Z môjho pohľadu skvelý nápad. V prvom rade preto, že tento druh zábavy sa v Trnave rozmáha a takéto predstavenia sa v meste objavujú v čoraz menšom intervale. V druhom rade preto, že Dano Čistý, ktorý figuruje v programe, je známy tým, že sa prezentuje ako utiahnutý „ajťák”. V skutočnosti až tak utiahnutý nie je, čo dokazuje aj herne ladeným výstupom. „…Inak aj Ježiš bol zaujímavá postava. Viete, mal 12 followerov. Ale to bolo na začiatku a jeho popularita sa zväčšila - dnes má vyše 2 a pol miliardy subscriberov. Aj keď treba povedať, že rodičia to často zakliknú, ešte keď sú deti veľmi malé,” dozvedám sa zaujímavé informácie od Dana. Neopomenie ani Super Maria, okrem hier však prináša aj (preňho typický) exkurz do histórie.

Srdiečko každého chlapca (a zrejme aj mnohých žien) poskočí pri vstupe do miestnosti, ktorú akokeby vystrihli z úplného záveru minulého storočia. Na hŕstke monitorov svietia obrázky hier, symbolizujúcich éru masového ignorovania slabšej grafiky. Lepší názov, než je Retroherňa, by asi žiadny kreatívny jedinec nenašiel. Vystihnutý je v ňom popis a pri troche zamyslenia aj poslanie projektu partie nadšencov od našich západných susedov. „Prečo by sme mali mať túto zbierku niekde doma na povale, keď ju môžeme sprístupniť verejnosti?” popisuje poslanie zábavnej sekcie tak trochu slúžiacej aj ako herné múzeum jeden z jej zakladateľov, Martin Štochl.

Okrem notoricky známeho „maskota” konzolových hier Super Maria si návštevníci skúšajú prejsť cez Prince of Persia, iní trénujú ukladanie objektov čo najúspornejším spôsobom za pomoci tetrisu. Na veľkom televízore sa práve rúti na sústredeného Martina Brodeura český hokejový útočník Jaromír Jágr - na sebe však má dres Pittsburghu, ktorý vyzliekol pred pätnástimi rokmi. Práve toto je pomyselná časová hranica, ktorú sa snažia ľudia z Retroherny neprekročiť pri zbieraní kúskov do ich plne funkčnej výstavy. Martin mi hovorí, že by chceli mať aj „kamennú herňu” a cestovali by len na vyžiadanie. Pri otázke na náročnosť prenášania toľkého množstva techniky sa len usmeje a tvrdí, že šofér je jeden z najdôležitejších členov ich tímu. Za rok boli na štrnástich výjazdoch, v oblasti logistiky sa už čo-to priučili a dnes sa vedia na podobné akcie oveľa lepšie pripraviť. V talóne majú skutočné artefakty, nechýba napríklad prvá konzola od MagnaVoxu z roku 1972.

Pri odchode si nemôžem nevšimnúť wrestling, aktuálne ovládaný dvomi malými chlapcami. Chlapec naľavo si vyberá The Rocka, jeho súper nepochopiteľne postaví do zápasu ženskú wrestlerku. „So ženami sa nebijem!” kategoricky prehlási mladý muž a z miestnosti odchádza. Jeho kolega si zlomyseľne berie jeho ovládač a wrestlingový zápas sa mení na trailer k pokračovaniu 50 odtieňov sivej.

„Prvým filmom, ktorý vznikol na základe videohry, bol Super Mario Bros.. Okrem toho, že bol prvý, bol aj najhorší,” začína večernéKukadloJuraj Kovalčík. Prezentácia spojená s videami ukazuje filmy, ktoré boli vytvorené na motívy videohier. O tom, že väčšinou nepôjde o chválihodné počiny svedčí aj podtitul na plagáte k tejto udalosti: Prehliadka zlých a ešte horších filmov podľa hier. A skutočne, okrem pár svetlých momentov (spočítateľných na prstoch jednej ruky) sa stávam svedkom scén zo snímok, ktoré predčili aj tie najdesivejšie predstavy skalných fanúšikov. Za niečo viac ako hodinku sledujem (aspoň stručný) prehľad histórie tohto žánru. Začína sa už spomínaným Mariom, nechýba ani desivý Silent Hill, Doom s The Rockom (“Hovorí, že nemôže zomrieť. Jasné, že nemôže. Je to predsa The Rock.” Juraj Kovalčík) a na záver sa o úsmev prítomných postará trailer na chystaných animovaných Angry Birds.

Sobota večer, „offline program” končí a ja sa poberám pozrieť sa do telocvične. V tomto momente je ťažké nájsť voľný počítač. Ak sa aj taký vyskytne, jeho nájomca je zrejme na cigaretke či čaká na pizzu, aby pri ďalších hodinách v blízkosti monitoru neomdlel. Na počítači pred chodbou do veľkej haly sa na jednom z monitorov na chvíľu stávam svedkom prenosu vysielaného z útrob budovy, v ktorej sa festival odohráva. Do zvukov streľby z Counter Strikeu sa ozýva hlas komentátora. Na počutie sa dobre baví, v komentároch pri videu si môže na svoje audiohodnotenie prečítať recenzie divákov. Zásadne bez diakritiky a konkrétnych mien.

„Na takéto LAN akcie máme vlastnú s.r.o.- čku, pôsobiacu najmä na herných akciách v Liptovskom Mikuláši. Na škole sa otváral odbor Teória digitálnych hier. Povedali sme si - poďme to preniesť aj sem, určite to bude zaujímavé,” začína rozprávanie o počiatkoch nápadu na UniCon jeden z tímu KOALanu, ktorý má (povedané polopate) na starosti hernú sekciu v telocvični. Jednoznačne najviac ľudí zaujíma turnaj v Counter-Striku. Dozvedám sa, že v turnajovej sekcii sa nachádzajú zástupcovia elity z Čiech a Slovenska v tomto „športe”. Ďalej sa dozvedám o problémoch sprevádzajúcich prípravu - vyriešiť internetové pripojenie, ktoré uspokojí veľké množstvo ľudí, zohnať dostatok káblov a postarať sa o pripojenie do elektrickej siete neznie neriešiteľne. Väčšie vrásky na tvári spôsobili organizátorom stoly. Je ich tu neúrekom, splašiť ich bol vraj vážny problém - predsa len, hocikto vám takéto množstvo stolov nepožiačia, už vôbec nie počas víkendu. Nakoniec sa prenajali aj s dovozom a bez jedinej sťažnosti prežili celý UniCon.

Posolstvo festivalu by sa primárne nemuselo hľadať v zábave - predsa len, aj teória digitálnych hier je študijným odborom. Ukázať, že samotná tvorba nemusí byť nutne to najdôležitejšie v tomto odbore, že na digitálne hry a internet sa dá nahliadať aj inak ako na bezduchý zabijak času a popri tom pobaviť nie práve zorientovaných návštevníkov - takto by sa dalo zhrnúť posolstvo UniConu.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne, ponuku predložili Číňania a skupina slovenských miliardárov.

KOMENTÁRE

Úbohá stredná trieda, tá sa vo Ficovom vlaku nevezie zadarmo

Ak sa niektorí chcú mať závratne dobre, musia sa tí ostatní mať horšie.

KOMENTÁRE

Ako o tridsať rokov rozvrátim našu spoločnosť

Moderné demokracie sa premenia na vlády starých.


Už ste čítali?