Cesta za Gumidžúsom

Autor: Ján Janočko | 18.8.2014 o 0:18 | (upravené 18.8.2014 o 20:38) Karma článku: 5,49 | Prečítané:  525x

Bolo to v jednu letnú sobotu, keď sa moja osoba zdržiavala v mieste svojho bydliska. Bola to výnimočná sobota, pretože začínala o siedmej ráno. Obvykle sa mi takto skoro ráno vstávať neoplatí, obľúbenú stávkovú kanceláriu otvárajú až o deviatej hodine stredoeurópskeho letného času. Ale táto sobota bola iná. Otec mi ponúkol skvelo strávený čas pri zametaní schodov v babkinej bytovke. I prehodil som sa pri tejto ponuke na druhý bok vyležanej diery v mojom matraci a nenápadne som tak naznačil, že akosi záujem nemám. 

I ozval sa otec druhýkrát, vraj to je robota na päť minút, nech idem čím skôr. I prevalil som sa späť, cítiac točenie stavcov do rôznych svetových strán, no snažil som sa nevydať pozitívny zvuk aby sa nezdalo, že sa nebodaj chystám na pomoc.

 

                I ozvala sa z chodby ponuka, ktorú by žiaden človek ako ja (teda len ja) neodmietol. Preplatená Kofola. Tak to chcem vidieť, ako mi človek, ktorému sa zdá nanuk za 40 centov drahý preplatí Kofolu. Tento príbeh však má byť o niečom inom. O tom, ako som spomínanú dvojeurovú odmenu minul.

                Ja, človek nepijúci a televízor takmer nesledujúci, dozvedel som sa o istom čarovnom nealkoholickom nápoji, vyrábanom alkoholickou spoločnosťou. Naskočil som v ten večer do posledného autobusu, ktorý zamieril smerom z Lackoviec (tam som sa o čarovnom moku dozvedel) do Humenného a rozhodol som sa brázdiť miestne obchody. Otvorené v tej chvíli boli asi tri. Aj to len do doby určitej a tak som musel pridať do kroku a s piesňou na perách som zabehol do jedného z nich. V rámci nerobenia reklamy, nazvime ho obchod č.1. Nemali nič. Predavačky spýtavým pohľadom premerala moje dlane, ktoré neniesli alkohol, ako by od pokročilej sobotňajšej hodiny v tejto lokalite mohli očakávať. Nuž, ostali mi už len dve možnosti. Napriek ťažkému podporovaniu menších podnikateľov som sa voľky-nevoľky dal na cestu do jednej z pobočiek veľkého obchodného reťazca. Nazvime si ho, opäť raz, familiárne, obchod č.2.

                Brázdil som regál za regálom až môj zdravý zrak zamieril na oddelenie s alkoholom. Hmmm, miesto mnou neprebádané sa zračilo pred mojimi očami a tak som sa vydal na hľadanie. Tak nesvoj, ako som sa cítil ja, sa určite musel cítiť aj Dennis Rodman pri prvej návšteve v Severnej Kórei.  

                Po hodnej chvíli moje zmysly spočinuli na fľašiach nápoja, o ktorom som predtým len počul.
(Pre lepšiu orientáciu a nerobenie reklamy, nazvime ho Gumidžús). Síce mal byť v bľašankách (rozumej plechovkách... alebo nerozumej, to je jedno), no ani sklenené fľaše neboli prekážkou. Nahádzal som ich do košíka celkom 6 a smeroval som k pečivu. Doktor Bukovský ale aj iní odborníci tvrdia, že raňajky sú základom dňa. Nuž, vybral som sa kúpiť si rožky. Grahamové. Lebo sú zdravšie a mne by sa zišlo schudnúť tak 50 kíl. Cestou som však uvidel pána. Pofidérneho. Vlasatého, bradatého. V hrubej vetrovke a s rukavicami. Vonku bolo asi 30 stupňov. Dnu to bolo veľmi podobné. Pán pozeral na rožky v rukách. A hodil ich späť. A potom ďalšie. Následne si utrel nos a pokračoval k rožkom negrahamovým. Kašľať na zdravú stravu, nie som na tom tak zle, aby som sa musel obmedzovať. Vidím si na všetky palce na nohách! Keď sedím...

                Vybral som sa Smerom-SD k pokladni. Otvorené boli 3. Je jedno, ku ktorej sa postavím. Vždy sa práve v tej mojej niečo pokazí. I stalo sa to čo som čakal. Tete pokladníčke nešlo načítať čosi, čo som nevedel identifikovať napriek tomu, že som videl všetky časti Housa aj Aktov X. Po dlhom skúšaní čiarový kód naťukala ručne a zapýtala si od zákazníka peniaze. Následne s úsmevom na tvári nabrala tú drzosť a dovolila si opýtať sa, či bol dotyčný spokojný. „Spokojný? U vás som v živote spokojný nebol!“ Povedal zákazník a pobral sa do diaľav humenskej noci. Zákazníka očividne nezaujímal ekonomický princíp – ak sa ti v podniku nepáči, nepodporuj ho tým, že si jeho zákazníkom

                A tak prišiel rad aj na mňa. A po pozdrave som dostal otázku: 18 bolo? Odpoveď typu: „neviem, nemeral som“ mi v tom momente nenapadla a tak som len vytiahol obžutý preukaz občana, zaplatil som a fľašky naložil do batohu. Pri každom pohybe boli počuť nárazy skla. Cítil som sa ako pravý pivopič.

                Cesta a obetovanie grahamových rožkov stáli za to. O tri mesiace vychádza zase služba s upratovaním na babku. Obchod č.2 a Gumidžús, pripravte sa!

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne, ponuku predložili Číňania a skupina slovenských miliardárov.

KOMENTÁRE

Úbohá stredná trieda, tá sa vo Ficovom vlaku nevezie zadarmo

Ak sa niektorí chcú mať závratne dobre, musia sa tí ostatní mať horšie.

KOMENTÁRE

Ako o tridsať rokov rozvrátim našu spoločnosť

Moderné demokracie sa premenia na vlády starých.


Už ste čítali?